Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

Z dejín

Pomenovanie obce sa pravdepodobne vyvinulo od slovotvorného základu "štiav  - kyslá voda, medokýš, ktorých je v okolí dnešnej Liptovskej Štiavnice deväť.

Už v listine z roku 1300 sa spomína pomenovanie Sceunicha, ďalej v roku 1380 Sceuniche a Szawnicza (1471), Naghschewnycza (1515), Welka Styavnica (1773), Štiavnica (1920), Liptovská Štiavnica (1927). V maďarčine sa používal názov Nagyselmec.
 

Dejiny obce majú teda už 710 rokov.


kniha Liptovská ŠtiavnicaPre priblíženie vyberáme z knihy "Liptovská Štiavnica 
(autor: Peter Vítek, vydavateľstvo Peter Huba, Dolný Kubín 1998)
niekoľko udalostí:

 

Z najstarších dejín
Obyvateľstvo
Vodné oprávnenia na Štiavničanke
Kaštiele v Liptovskej Štiavnici
Duchovný život
Školstvo

 

 

 

 

Z najstarších dejín

^

 

Najstaršia písomná zmienka o Liptovskej Štiavnici je z roku 1300 v súvislosti s darovaním časti tunajšieho majetku Pavlovi, synovi Madača, zakladateľovi osady Čerín pri Banskej Bystrici, ktorý bol vyčlenený z majetku Štiavnice patriaceho kráľovi.

Do vlastníctva zemanov sa Štiavnica dostáva v prvej polovici 14. storočia. Zemianskych vlastníkov dokladuje zmienka z roku 1380, keď kráľ Ľudovít I. potvrdil vlastníctvo Liptovskej Štiavnice zemanovi Štefanovi, syna Jána a otca Petra. Jeho otec Ján, spomínaný v uvádzanom doklade z roku 1380 je všeobecne pokladaný za prvého známeho predchodcu rodín Tholtovcov a Štiavnickovcov.

Aj časť dnešnej Ludrovej, Zemianska Ludrová, pôvodne administratívne patrila k Liptovskej Štiavnici. Najstaršia zmienka o dedine je z roku 1376, keď kráľ Ľudovít I. po sťažnostiach ružomberských mešťanov nariadil šľachticovi Rudolfovi, synovi Petra, aby jeho poddaní platili daň kráľovskému mestu Ružomberok, keď sa obec nachádza v jeho chotári.
Záznam z roku 1477 dokazuje existenciu Štiavničky. Bývalo v nej prevažne zemianske obyvateľstvo.

Zemianska Ludrová, Liptovská Štiavnica a Štiavnička ostali aj v nasledovných storočiach až do 16. storočia väčšinovým vlastníctvom pôvodných veľkých zemianskych rodín Štiavnickovcov a Tholtovcov. Odlúčenie Zemianskej Ludrovej a Štiavničky od Liptovskej Štiavnice sa udialo až pri likvidovaní feudálnych výrobných vzťahov v Uhorsku v 19. storočí. Zemianska Ludrová sa stala samostatnou obcou po roku 1848 a Štiavnička v roku 1888.
 

Obyvateľstvo

^

 

Počet obyvateľov v sídlach v období stredoveku je možné približne určiť podľa zdanenia poddanských domácností.

V roku 1536 boli štiavnické domácnosti zdanené od 14 port (brán). Okrem nich tu bývala aj rodina richtára, tri rodiny slobodníkov, tri usadlosti vyhoreli a jedna-dve boli opustené. Okolo roku 1600 tu stálo dvadsaťštyri sedliackych a želiarskych domov, mlyn a okolo 15 kúrií miestnych zemanov.
V Štiavničke v roku 1580 stáli 2 kúrie, patriace Tholtovcom a Štiavnickovcom a v roku 1600 už 4 zemianske kúrie.
V Zemianskej Ludrovej stáli koncom 16. storočia asi 4 zemianske kúrie.

Podľa všeobecného sčítania obyvateľstva žilo v roku 1785 v Liptovskej Štiavnici 123 zemanov. V roku 1818 bolo 22 domácností zdanených a 55 zemianskych usadlostí. Žilo tu 99 rodín, z nich 107 mužov a 214 žien (podľa náboženstva 170 katolíkov a 40 evanielikov a ani jeden žid). V Zemianskej Ludrovej zdanená domácnosť nebola žiadna, 26 usadlostí, 28 rodín, z ktorých bolo 37 mužov a 66 žien (podľa náboženstva 61 katolíkov, ani jeden evanielik a dvaja židia). V Štiavničke zdanená domácnosť nebola žiadna, zemianskych usadlostí bolo 35, žilo tu aj 39 rodín, z ktorých bolo 64 mužov a 99 žien (podľa náboženstva 93 katolíkov, jeden evanielik a dvaja židia).
Pre porovnanie - podľa ščítania obyvateľstva z roku 1921 bolo v Liptovskej Štiavnici 137 domov, 649 obyvateľov, z toho 309 mužov a 340 žien (podľa náboženstva 560 katolíkov, 79 evanielikov, 9 židov a jeden bez vyznania).

Z ďalších rokov môžeme uviesť aspoň počty obyvaťeľov po sčítaní obyvateľstva:
v roku 1869 - 857 obyvateľov, v roku 1880 - 761 obyvateľov, v roku 1890 - 735 obyvateľov,
v roku 1900 - 787 obyvateľov, v roku 1910 - 753 obyvateľov, v roku 1921 - 649 obyvateľov,
v roku 1930 - 787 obyvateľov, v roku 1940 - 862 obyvateľov, v roku 1948 - 816 obyvateľov,
v roku 1961 - 903 obyvateľov, v roku 1970 - 907 obyvateľov a v roku - obyvateľov.

 

Zemianske rody

V obci Liptovská Štiavnica žilo viacero zemianskych rodov, z ktorých treba spomenúť aspoň najvýznamnejšie, ktoré sa zapísali do dejín obce: Rakovský, Štiavnický, Tholt, Pružinský, Kasanický, Povolný, Kivoň, Mojš, Hrabussay, Poprac a iné. Neskoršie, z dôvodov ľahšieho spravovania veľkého majetku, sa členovia rodov Tholt, Kasanický a Mojš združili do zemianskych komposesorátov a jeden volený člen spomedzi nich vždy tento majetok spravoval.

 

Poddanské rodiny

Medzi najstaršie rodiny z radov poddaných patria dodnes žijúce rodiny v Liptovskej Štiavnici ako napríklad Ondrejka, Sviežený, Omasta a vymretá rodina Čížovcov. Rodina Omasta sa spomína už v roku 1484, keď Mikuláš zo Štiavnice syn Štefana dal zálohu v 40 florénoch čistého zlata Martinovi synovi Gašpara z Palúdzky, sedem sessií (usadlostí), v ktorých bývali Jakub a Tomáš Omasta a Žigmind Číž. Petra Svieženého založil 17-timi zlatými v roku 1514 ten istý Mikuláš de Magna Sceunicze Tomášovi mýtnikovi v Tvrdošíne. O rodine Ondrejka je prvá zmienka z roku 1555, keď Andrej, syn spomínaného Tomáša, mýtnika z Tvrdošína, dáva do zálohu majetok s dvoma poddanými Ondrejkom a Madačom za 42 florénov Jurajovi z Rakova krajinskému podsudcovi.

 

Vodné oprávnenia na Štiavničanke

^

 

Na potokoch Štiavničanka a Ludrovianka boli už oddávna vhodné podmienky pre fungovanie rôznych vodných zariadení. Na Ludrovianke už v roku 1344 stál mlyn, píla, garbiareň a tupy na súkno. V roku 1600 sa v daňových súpisoch Liptovskej Štiavnice spomína mlyn.

V roku 1733 protestuje richtár mesta Ružomberka proti tomu, že zeman z Liptovskej Štiavnice postavil vodnú pílu a tá spôsobuje mestu škodu. V roku 1767 prebiehal pred Liptovskou župou spor Pavla Pružinského a Jána Tholta o mlyn v Liptovskej Štiavnici.

V roku 1804 protestoval Štefan Rakovský proti zemanovi z Ľubele, ktorý si postavil mlyn v Liptovskej Štiavnici a v roku 1810 protestuje Juraj Tholt proti Ružomberčanom, ktorí poškodili jeho mlyn v Liptovskej Štiavnici. V roku 1824 sa spomína spor mlynára z Liptovskej Štiavnice so Štefanom Belopotockým pre svojvoľné zabratie jeho majetku. V roku 1832 prebiehal rozsiahly spor Alexia Rakovského a Gašpara Tholta o vlastníctvo mlyna v Liptovskej Štiavnici.

Štefan Rakovský mal na potoku Štiavničanka viaceré vodné oprávnenia registrované vo vodnej knihe Liptovskou župou. Väčšina z týchto oprávnení fakticky zanikla v prvej polovici 20. storočia, pretože pri likvidácii vodných diel v okrese v roku 1962 sa nepodarilo vypátrať medzi obyvateľmi ani pravdepodobné miesta existencie týchto vodných diel.

V 19. storočí postavila mlyn aj rodina Kasanickovcov, v roku 1890 im bolo potvrdené už staršie vodné oprávnenie. V roku 1922 mlyn aj vodné oprávnenie kúpil Anton Capík a jeho manželka Mária Capíková, rodená Podhorányová, ktorí ho v roku 1931 predali Jánovi Glonekovi s manželkou Brigitou Glonekovou, rodenou Capíkovou. Jeho prevádzka bola zastavená až v roku 1948 a dielo postupne fyzicky zaniklo. V roku 1962 bolovodné oprávnenie Jána Gloneka a manželky zrušené.

Ďalší mlyn na Štiavničanke vlastnila Štefánia Zvadová, rodená Tholtová. Mlyn stál na severnom konci Liptovskej Štiavnice a bol postavený okolo roku 1870. V roku 1922 prešlo vodné oprávnenie v polovici do vlastníctva Márie Zvadovej, rodenej Tholtovej a druhá polovica do vlastníctva Františka, Jozefa a Gustáva Zvadu.

Dnes už v Liptovskej Štiavnici stoja už len pozostatky dvoch spomínaných mlynov. V ruinách s nachádza mlyn Jána Gloneka a v prestavanej podobe sa nachádza mlyn Márie Zvadovej. Posledné zbytky vodných zariadení boli väčšinou zničené a rozobraté ešte v období druhej svetovej vojny alebo krátko po nej.

 

Kaštiele v Liptovskaj Štiavnici

^

 

V obci Liptovská Štiavnica sa nachádza v súčasnosti len jeden kašteľ zo 17. storočia, keď nepočítame viacero zemianskych kúrií.

JánošovskuoDo roku 1945 tu stál aj ranorenesančný opevnený kaštieľ. Tento kaštieľ nazývaný Jánošovskuo bol postavený niekedy začiatkom 15.storočia. Bol typom blokového opevneného vodného kaštieľa.
Bol dvojpodlažný s pravidelným štvorhranným pôdorysom. Na jeho severnej strane sa nachádzala masívna štvorhranná trojpodlažná veža a na jej úpätí bola brána s padacím mostom. Kaštieľ je pomenovaný Jánošovskuo podľa majiteľa Jána Rakovského, ktorý ho dal v roku 1644 obnoviť. Asi od konca 19. storočia bol kaštieľ neobývaný a pustol. Majitelia Rakovskovci po vzniku Československej republiky väčšinou žili v Maďarsku a nejavili o kaštieľ záujem. V období druhej svetovej vojny bol kaštieľ pomaly rozoberaný a v roku 1946 bol zbúraný stavebníkmi rodinných domov, ktorí dostali v týchto miestach pridelenú pôdu.

neskororenesančný kaštieľDruhý kaštieľ je mladší a je postavený v neskororenesančnom štýle niekedy v období 17. storočia. Bol to typ dvojvežového blokového opevneného kaštieľa. V roku 1750 bol prestavaný do barokovej podoby a v roku 1880 bol rozšírený o dve veže, takže v súčasnosti má štyri okrúhle nárožné veže.

Posledný vlastník kaštieľa Egon Rakovský sa stal v 20-tych rokoch maďarskýmštátnym občanom a kaštieľ s príslušnými stavmi si ponechal, ale nepoužíval ho. Role, lúky, lesy a pasienky prenajal statkárovi Obrcianovi, lebo sa sám zdržiaval v Maďarsku. Nábytok a celé zariadenie odviezol do Budapešti. Ponechal v ňom zariadené len dve izby, pre prípad, že by sa zdržiaval v Liptovskej Štiavnici.

neskororenesančný kaštieľV roku 1944 je kaštieľ čiastočne zdemolovaný, pretože Egon Rakovský odchádza na jar ako major maďarskej armády do činnej vojenskej služby a celý svoj majetok zveril Eugénii Byckerovej, príslušníčke nemeckej národnosti. Táto pred povstaním z obce utiekla a kaštieľ zanechala napospas osudu.

V roku 1945 po oslobodení všetky cenné historické predmety zo zbierky Štafana a Egona Rakovského, ktoré ešte ostali v kaštieli, prevzalo Liptovské múzeum v Ružomberku, kde sa aj nachádzajú dodnes. V roku 1946 bol kaštieľ skonfiškovaný a stal sa vlastníctvom štátu. V päťdesiatychrokoch bol kaštieľ opravený a v jeho priestoroch sa nakrúcali viaceré scény slovenského filmu Zemianska česť, nafilmovaného na motívy diela Jána Kalinčiaka Restavrácia. Slovenská televízia tu nakrútila aj niektoré zábery tretieho dielu 13-dielneho seriálu Vivat Beňovský.neskororenesančný kaštieľ rekonštrukcia

Do roku 1999 slúžil kaštieľ na cirkevné účely a konali sa tu pravidelne rímskokatolícke bohoslužby.

Pred dokončením nového kostola v obci  prešiel kaštieľ do vlastníctva p.Čomborovej.

 

Duchovný život

^

 

kostol všetkých svätýchV poli Kúty pri Ludrovej stojí kostol Všetkých svätých. Jeho najstaršie architektonické časti poukazujú na vznik kostola v druhej polovici 13. storočia. Z toho, že bol kostol umiestnený mimo sídlisk, možno predpokladať, že slúžil pre obyvateľov najbližších dedín Liptovské Revúce, Liptovská Štiavnica a Ludrová.

Kostol bol pôvodne jednoloďový, postavený v ranogotickom štýle. Od konca 15. storočia bol dvojloďový, má štvorcové presbytérium, pristavanú sakristiu a gotickú vežu, ktorá bola pristavená neskoršie a v 17. storočí bola vyzdobená renesančnými sgrafitmi. Bočná, gotická loď kostola vznikla na prelome 15. a 16. storočia. Kostol obopína neskororenesančný obranný múr zo 17. storočia s bránou v klasicistickom štýle so stopami strielní. V presbytériu sa zachovali pôvodné gotické krížové klemby s kruhovým svorníkom, kamenné pastofórium s kovanou mrežou, gotické okná a lomený portál do sakristie. Presbytérium Presbytérium v kostole Všetkých svätých Steny presbytéria a severné strany lode, ako aj ostenie triumfálneho oblúka sú pokryté gotickými nástennými maľbami zo začiatku 15. storočia s výjavmi zo života Krista, komponovanýmiv pásoch a vo výplniach klembových polí. Hlavný oltár je gotický, krídlový, vyrobený okolo 1500-1510. Dnes je bez nadstavca. V skrini sa nachádza neskorogotické súsošie Korunovania Panny Márie, ktoré pochádza z iného oltára ako krídla. V lodi sa zachovali aj epitafy bývalých patrónov kostola Rakovskovcov z Liptovskej Štiavnice z rokov 1706 a 1708.V súčasnosti kostol slúži ako múzeum a je v správe Liptovského múzea v Ružomberku.

kaplnka svätého Jána NepomuckéhoV roku 1805 darovala katolíckej cirkvi rodina Tholt pre vystavenie kostola a fary pozemok pri starej zvonici (neskôr tu bola postavená štátna škola) a cisár František daroval 8 000 zlatých. Faru na tomto pozemku postavili, ale ku stavbe kostola pre údajnú ľahostajnosť a pomalosť vo vybavovaní nedošlo. Sídlo fary bolo do roku 1812 v Kúte pri Liptovskej Štiavnici a od tohto roku bol farský úrad preložený do (Zemianskej) Ludrovej. V roku 1825 bola zo spomínanej finančnej hotovosti financovaná stavba kostola v Ludrovej.

Na križovatke medzi Liptovskou Štiavnicou a Ludrovou stojí kaplnka svätého Jána Nepomuckého. Je to menšia stavba s neorománskymi a neoklasicistickými prvkami, postavená na začiatku 20. storočia. Za kaplnkou stojí kamenná socha svätého Jána Nepomuckého z 18. storočia.

zvonicaV roku 1933 sa realizovala v obci výstavba rímsko-katolíckej zvonice, ktorá bola postavená na mieste staršej drevenej zvonice.vysvätenie nového kostola biskupomFrantiškom Tondrom

V máji 1999 sa začalo so stavbou nového kostola v Liptovskej Štiavnici.

Architektonický návrh robili Ing. Arch. Marián Dúha a Ing. Arch. Izabela Dúhová. Po štyri a pol roku bol kostol v decembri 1999 biskupom Františkom Tondrom vysvätený.  

 

kostol v Liptovskej Štiavnici

 

Školstvo

^

 

škola - stará budovaPrvá škola bola v Liptovskej Štiavnici už na začiatku 17. storočia. Ako rímsko-katolícka ľudová škola existovala až do rokov 1905-1907, keď bola poštátnená z dôvodu existencie tak katolíckej, ako aj evanielickej a tiež židovskej komunity v obci. Do roku 1914 sa vyučovalo v starej drevenej škole.

škola - druhá budovaV roku 1914 bola postavená nová budova, ktorá stojí v obci dodnes, ale slúži po prestavbe ako kultúrny dom.

Škola patrila od začiatku 20. storočia k väčším skolám - už v roku 1908 bola šesťtriedna a navštevovalo ju 101 žiakov, z toho 3 maďarskej národnosti, 2 nemeckej národnosti, 96 slovenskej národnosti.

škola - nová budovaV roku 1968 bola dostavaná a skolaudovaná nová budova školy, ktorá žiakom slúži dodnes. Od 1.septembra 1974 bola zrušená Základná deväťročná škola v Štiavničke a jej priestory boli pridelené na zriadenie materskej školy pre Štiavničku a Liptovskú Štiavnicu. Spolu s týmto zanikla aj Materská škola v Liptovskej Štiavnici. Bývalí žiaci zo Základnej deväťročnej školy v Štiavničke začali navštevovať školu v Liptovskej Štiavnici, kde nahradil dovtedajšieho riaditeľa školy Jozefa Tholta nový riaditeľ Jozef Lehocký. Od 1. septembra 1974 sa začala prevádzka školskej družiny a školskej jedálne v Liptovskej Štiavnici.

V školskom roku 1979/1980 boli administratívne spojené školy v Liptovskej Štiavnici a v susednej Ludrovej. Riaditeľom školy bol menovaný Štefan Dírer, dovtedajší riaditeľ školy v Ludrovej. Riaditeľstvo pre obidve školské budovy ostalo v Liptovskej Štiavnici.  


 
webygroup

dnes je: 17.8.2017

meniny má: Milica

Predpoveď počasia

Predpoveď počasia

Za obsah zodpovedá
obec Liptovská Štiavnica

Webmaster: Dušan Dírer

Tretiu ligu STRED Vám prináša národná lotériová spoločnosť, a.s.

Daj nám "lajk" a buď s nami v spojení aj na facebook-u

ÚvodÚvodná stránka