Liptovská Štiavnica
Najstaršia písomná zmienka o Liptovskej Štiavnici je z roku 1300 v súvislosti s darovaním časti tunajšieho majetku Pavlovi, synovi Madača, zakladateľovi osady Čerín pri Banskej Bystrici, ktorý bol vyčlenený z majetku Štiavnice patriaceho kráľovi.
Do vlastníctva zemanov sa Štiavnica dostáva v prvej polovici 14. storočia. Zemianskych vlastníkov dokladuje zmienka z roku 1380, keď kráľ Ľudovít I. potvrdil vlastníctvo Liptovskej Štiavnice zemanovi Štefanovi, syna Jána a otca Petra. Jeho otec Ján, spomínaný v uvádzanom doklade z roku 1380 je všeobecne pokladaný za prvého známeho predchodcu rodín Tholtovcov a Štiavnickovcov.
Aj časť dnešnej Ludrovej, Zemianska Ludrová, pôvodne administratívne patrila k Liptovskej Štiavnici. Najstaršia zmienka o dedine je z roku 1376, keď kráľ Ľudovít I. po sťažnostiach ružomberských mešťanov nariadil šľachticovi Rudolfovi, synovi Petra, aby jeho poddaní platili daň kráľovskému mestu Ružomberok, keď sa obec nachádza v jeho chotári.
Záznam z roku 1477 dokazuje existenciu Štiavničky. Bývalo v nej prevažne zemianske obyvateľstvo.
Zemianska Ludrová, Liptovská Štiavnica a Štiavnička ostali aj v nasledovných storočiach až do 16. storočia väčšinovým vlastníctvom pôvodných veľkých zemianskych rodín Štiavnickovcov a Tholtovcov. Odlúčenie Zemianskej Ludrovej a Štiavničky od Liptovskej Štiavnice sa udialo až pri likvidovaní feudálnych výrobných vzťahov v Uhorsku v 19. storočí. Zemianska Ludrová sa stala samostatnou obcou po roku 1848 a Štiavnička v roku 1888.
"Stavebné úpravy, zateplenie obvodového plášťa - Základná škola Liptovská Štiavnica"
